Hodváb

Toto nie je román. A ani poviedka. Toto je príbeh. Na jeho začiatku je muž, ktorý ide z jedného konca sveta na druhý, končí sa jazerom za veterného dňa. Muž sa volá Hervé Joncour. Jazero - nevie sa. Dalo by sa povedať, že je to príbeh lásky. Ale keby išlo len o lásku, nestálo by za to vyrozprávať ho. Sú v ňom túžby a sú v ňom aj bôle, veľmi dobre vieš, o čo ide, ale skutočné slovo, ktorým by si to pomenoval, nenachádzaš. Napokon, tak či onak, to slovo nie je láska. (Toto je prastará záležitosť. Keď nemáš slovo na pomenovanie vecí, jednoducho použiješ príbeh. Tak to funguje. Už celé storočia.) Všetky príbehy majú svoju hudbu. Tento má hudbu bielu. Je dôležité povedať to, pretože biela hudba je veľmi zvláštna, občas ťa vyvedie z miery: hrá sa ticho a tancuje sa na ňu pomaly. Keď ju hrajú dobre, je to, ako keby si počul hrať tíšinu, a pri pohľade na tých, čo na ňu božsky tancujú, máš pocit, že sú nehybní. Biela hudba je čertovsky ťažka vecička. Viac ani niet čo dodať. Možno bude lepšie upresniť, že ide o príbeh z 19. storočia: len preto, aby nikto nečakal lietadlá, automatické pračky a psychologické poradne. Nič také. Možno inokedy.